Láka ťa výstup po ľadovci, no trúfaš si len na ľahšiu ľadovcovú túru? Potom je pre teba ako stvorený výstup na Dachstein, považovaný za ľadovec najbližší ku Slovensku.
Na vrchole masívu Dachstein v rakúskych Alpách s nadmorskou výškou 2996 metrov sme sa ocitli úplne neplánovane. Vybrali sme si ho totiž spontánne za príjemné zakončenie našej dvojtýždňovej akčnej letnej dovolenky, ktorú sme strávili výstupmi na rozličné vrcholy v rakúskych i švajčiarskych Alpách. Začali sme výšľapom na druhú najvyššiu horu Rakúska – Wildspitze.
Po nej sme zamierili do švajčiarskej Diavolezzy, odkiaľ sme dovideli až na najbližšiu štvortisícovú horu Piz Bernina. Naša ďalšia zastávka bola pod horou Eiger, pretože som si túžila splniť sen a navštíviť kulisy knihy horolezca a spisovateľa Joe Simpsona, ktorú som prečítala asi päťkrát a zakaždým som pri nej zatajovala dych. Po týchto velikánoch bol Hoher Dachstein len vrchol hory, ktorú sme „mali po ceste” domov.
Vznešený gigant je však obľúbeným cieľom všetkých, ktorých láka ľadovcová turistika, no nemôžu ísť za ľadovcom ďaleko. Výstup po hallstatskom ľadovci na vrchol Dachsteinu sa radí medzi ľahšiu ľadovcovú turistiku, takže s patričným vybavením ho zvládneš aj vtedy, ak za sebou nemáš zrovna výstupy na himalájskych obrov.
Našim východiskovým bodom bol kemp neďaleko diaľnice, približne 45 minút pred Hallstatom. Keďže výstup na Dachstein bol absolútne spontánnym nápadom, ktorý nám skrsol v hlave cestou domov z aktívnej turistickej dovolenky v Rakúsku a Švajčiarsku, nenaštudovali sme si o ňom toľko, ako to mávame vo zvyku.
Poriadne sme netušili, ako ďaleko od vrcholu je horská chata, kde budeme nocovať, aká je vlastne náročnosť terénu či koľko výškových metrov budeme musieť nastúpať. Dozvedali sme sa to prakticky „za pochodu”. Nemčinu ani jeden z nás neovláda a na internete sme veľa podrobných informácií o trase a výstupe v inom než nemeckom jazyku akosi nevypátrali.
Noc pre výstupom som pred spaním v stane síce zhltla zopár článkov od iných trekerov, no väčšina ich skúseností sa niesla v duchu „boli sme jediní, ktorí vyrazili v hmle” alebo „na jar sme sa brodili v snehu miestami siahajúcemu až po stehná” či „výstup na vrchol sme otočili pod skalou.” Nedočítala som sa skrátka nič, čo by mi prinieslo pokojný spánok. Väčšinou si dávame záležať na poctivej príprave, nedostatok informácií a naša ne-príprava vo mne asi podvedome zvýšila hladinu stresu a v tú noc som sotva zažmúrila oka.
Deň prvý: k vysokohorskej chate Simony Hutte
Na vrchol Dachsteinu existuje viacero prístupových ciest a majú rozličnú náročnosť. Ťažšia varianta začína od Adamek hutte (od jazera Gosausee), naopak najľahšia trasa vedie z južnej strany od Schladmingu, kde sa turisti vyvezú lanovkou, ktorá ich vysadí až na snehovom poli, kde sa rozhodnú, či si trúfajú až na vrchol. Na južnej strane začína tiež superferata, ktorá je ako stvorená pre milovníkov lezenia a fajšmekrov. Týchto 1200 metrov zaistených ciest má miestami náročnosť až kategórie E, čo naznačuje poriadnu fušku a ešte poriadnejšie dobrodružstvo 🙂 Južnou stranou od Ramsau vedie aj turistický chodník.
My sme sa po chvíľkovej úvahe rozhodli pre zlatú strednú pešiu cestu, ktorá vedie od chaty Simony Hutte. Mimochodom, výstup na Dachstein cez túto chatu sa považuje za ľahkú ľadovcovú turistiku, a je vhodný aj pre začiatočníkov, ktorý chcú ísť prvýkrát na ľadovec, no nemajú s tým veľké skúsenosti. (Techniku istenia a pohybu po ľade by však mal každý, kto sa naň vydá, určite ovládať). V porovnaní s inými ľadovcami je tam však trhlín celkom málo a ľadovec sa nachádza neďaleko chaty, čiže v prípade nečakaných problémov sa civilizácia nachádza v dostupnej vzdialenosti.
K chate Simony Hutte sa dá dostať buď peši z Hallstatu (trvá okolo 6 hodín a charakterizuje ju veľké prevýšenie 1500 metrov nad morom), alebo lanovkou (3 hodiny od konečnej stanice, prevýšenie 600 metrov). Keďže som bola nevyspatá, po predchádzajúcich trekoch aj dosť rozbitá, prehovorila som Tomáša, aby sme si prvý a najnáročnejší úsek k Simony Hutte skrátili kabínovou lanovkou.
Len pre upozornenie, ak by ste sa rozhodli ísť na chatu no po vlastných: Turistická trasa k chate začína úplne niekde inde, než kde je základná stanica lanovky a nie je to dobre vyznačené. Kúsok za Hallstatom je nejaká lesná odbočka, no nedozvedeli sme sa, kde nechať auto a kadiaľ sa vlastne vydať a to sme šli pritom okolo.
Keď sme vyrazili z kempu autom cez Halstatt až k stanici lanovky, počasie nám absolútne prialo. Na oblohe nebolo ani mráčika, teplota sa šplhala poriadne vysoko nahor a na obed v údolí panovala slušná horúčava, 30 – 35 stupňov.
Nástupná stanica lanovky leží v nadmorskej výške 650 metrov nad morom v dedinke Obertraun, kde sme aj nechali po celú dobu zaparkované auto (neplatili sme žiadne parkovné). Kabínová lanovka vás odtiaľto vyvezie až do výšky 1750 metrov nad morom do stanice Gjaid Alm. Po ceste vás však prenesie na medzi-zastávku s fotogenickou scenériou a výhľadom na panorámu ľadovca v nadmorskej výške 2100 metrov nad morom. Výraz „prenesie” sme nepoužili náhodou, tretí úsek cesty lanovkou síce idete z kopca, ale vzdialenosti sú obrovské a pešo by to trvalo veľmi dlho.
Keď sme vystúpili z kabínovej lanovky v cieľovej rovinke – stanici Gjaid Alm, privítala nás ceduľ̌a s informáciou, že na samotnú chatu Simony Hutte sú to ešte 3 hodiny cesty. Vedeli sme, že tieto odhadované rakúske časy sú obvykle mierne mimo reality a že to bude určite trvať dlhšie. (U nás sa naproti tomu dajú „tabuľkové časy” poľahky prekonať).
S úsmevom som si pomyslela, že keby sme mali trasu absolvovať zdola pekne popri lanovke po svojich, asi skončíme ako autor blogu, ktorý sa zabáral po stehná do snehu a nakoniec aj tak nasadol na lanovku. Hoci my sme sneh nevychytali, aj bez neho je podľa nás táto varianta nešťastný nápad, ktorý si pokojne môžete odpustiť. Ak ste však zarytí odporcovia lanoviek a máte za to, že počíta sa len to, čo si sami odšľapete, v tom prípade sa vydajte do chaty spomínanou skratkou z Hallstatu. Nebojte, výškové metre vás neminú, no ušetríte hromadu času, ktorý môžete investovať oveľa lepšie.
Monotónna cesta nám ubiehala prekvapivo pomaly. Z každej strany nás obklopoval len deravý vápenec, ktorý celú zimu formuje ľad a sneh, a topiaca sa voda. Navyše bolo ukrutne teplo, po celej trase sa tiahli obnažené vápencové skaly, ktoré doslova sálali horúčavu. Často sme zastavovali a napájali sme sa vodou. Ak je teplo, odporúčame vziať so sebou veľa vody, po ceste nie je žiadny prameň. Žiadne lesíky ani kúsok chládku. Horská Sahara na rakúsky spôsob.
Približne po dva a pol hodine chôdze však začal mať kameň a štrk pod našimi nohami súvislejší charakter. V diaľke sme zbadali obrysy horskej chaty, a ten pohľad nás poháňal vpred.
Po polhodine sme sa ocitli v našom cieli, kde sme plánovali stráviť noc — vo vysokohorskej chate Simony Hutte. Tentokrát bol časový údaj 3 hodiny celkom presný. Zvolili sme najlacnejšiu možnosť nocľahu — vo viac-posteľovej nocľahárni s viacerými lôžkami, takzvaný lager. Kapacita chaty je 40 ľudí v izbách a 90 ľudí v spoločných nocľahárňach. Mimochodom, členovia Alpenverein klubu tu majú zľavy, ktoré sme náležite využili. Cena za ubytovanie v lagri pre nečlenov Alpenveiren stojí 25 eur na osobu, pre členov 12 eur. Za viac súkromia na samostatných izbách si priplatíte. Polpenzia pre členov i nečlenov stojí 30 eur na osobu.
Musíme povedať, že izby aj matrace v nocľahárňach boli superčisté, Rakúšania sa skrátka nezaprú. Kritiku si zaslúži jedine miniatúrny sprchovací kút, ktorý zúfalo túžil po rekonštrukcii. Bola to jediná sprcha na celé osadenstvo chaty, čo bolo fakt málo. Ak by bol niekto toho názoru, že v nocľahárni sa isto nevyspí, opak je pravdou. Väčšina ľudí je potichu a idú skoro spať. Chrápaniu sa nie vždy vyhnete, kto je citlivý, môže si pomôcť zátkami do uší.
Čas pred večerou sme si krátili študovaním množstva dobových fotiek o tom, kam až v minulom storočí siahal ľadovec. Nachádza sa tesne nad chatou a veľmi rýchlo z neho ubúda. S údivom sme si ho obzerali pri západe slnka, ľadovcové pole pri pohľade z chaty pôsobilo oveľa menšie, než aké bolo v skutočnosti.
Tentokrát sme sa snažili do postele zaľahnúť skôr než deň predtým, odporúča sa totiž z chaty na vrchol Dachsteinu vyraziť čo najskôr a vyhnúť sa tak davom rekreantov, ktorí naň smerujú lanovkou z opačnej strany. Predtým sme sa však snažili pripraviť na to, čo nás na druhý deň čaká, a skompletizovať si informácie o tom, kde sa z ľadovca nastupuje na skalu — výstup je po zaistenej ceste, tzv. ferrate.
Deň druhý: Zápchy a ľahkoodenci
Budíček nám zvonil o 6 ráno. Zdalo sa, že počasie nám opäť praje. Na oblohe ani mráčika a slnko už od rána slušne vypekalo.
Turistický chodník na vrchol sa začína za chatou. Bol práve koniec augusta a sneh bol maximálne roztopený. Krátka časť chodníka nás viedla cez kamene a suť, na jeho konci sme nastúpili na ľadovec. Zapnúť sedací úväz, na nohy mačky, do ruky cepín, naviazať sa a začali sme pomaly stúpať po ľadovci.
Ľad bol zavčas rána vychladený a zamrznutý, ešte sa doň poriadne neopreli slnečné lúče a pekne praskal pod nohami. Pomaly sme sa prepracovávali k záverečnému úseku popri skale, kde sme mali nastúpiť na ferratu. Kým sme sa však ku skale dostali, slnko začalo sneh pomerne rýchlo topiť, zabárali sa nám nohy a každý krôčik bol čoraz náročnejší. Odrazu mi prišlo akosi nevoľno. Prekonali sme poslednú trhlinu a posadili sa na miesto, kde začínalo istenie.
Zhltla som raw tyčinku na rýchly prísun energie. Mimochodom, tieto tyčinky sa mi osvedčili ako najlepšia záchrana vo chvíľach, keď nie je čas plnohodnotne sa najesť, no ani nie je vhodné preplniť žalúdok, pretože štveranie hore kopcom s plným bruchom by bolo..ehm…dosť problematické. Tyčinka mi dodala energiu, nabrala som druhý dych a vydali sme sa na záverečnú cestu na vrchol.
Táto trasa je označená ako zaistená cesta (ferata) náročnosti B. Boli sme svedkami toho, že niektorí domáci ju dávali iba s ľahkým istením, no napriek tomu, že ide o nenáročný výstup, odporúča sa štandardná feratová výstroj (sedák, feratová brzda a helma).
Väčšina ľudí, ktorých tu hore stretnete, ide na vrchol z južnej strany. Lanovkou sa vyvezú hore a nastúpia na feratu. Alebo sú to „labužníci”, ktorí sa vydajú na vrchol super feratou. Ľudí s ľadovcovým vybavením, ktorí mieria na vrchol cez celý ľadovec, bolo ako šafranu. „Južania” tak nastupujú na feratu skôr. Obidva smery – vrátane nášho – sa potom na skale spájajú v jednom bode — a odtiaľ prúdia hore i dole doslova davy.
Zápcha? Veruže áno, aj na ferate je to možné. Niektoré skupinky už schádzali dole z vrcholu, takže sme im museli dať prednosť. Ďalšie skupinky zasa vystupovali so svojim sprievodcom hore a navzájom sa čakali, takže náš vlastný výstup sa dosť vliekol.
Musíme povedať, že sme boli svedkami skutočne bizarných úkazov — a veľkej nezodpovednosti. Niektorí ľudia schádzali dole z vrcholu, bez akéhokoľvek istenia a v teniskách, akoby si iba vybehli vyvenčiť psa. Potom sa šmýkali po snehu a preskakovali trhliny ako kaluže mláky. Dodnes neviem pochopiť, ako trasu zvládol bez zranenia istý pár okolo päťdesiatky. Rekreačná výstroj, rekreačný výzor, rozhodne to neboli tie typy, ktoré by mali už voľačo nachodené či nalozené, alebo že v minulom živote boli kamzíky, tak ako to vidno na niektorých nepálskych šerpoch v Himalájach.
Ľadovec, buď tu ešte dlho…
Keď sme sa konečne ocitli až na vrchole Dachsteinu, pri skupine veľkých balvanov sme si urobili piknik. Počasie bolo v ten deň naozaj neskutočné. Dovideli sme až do Slovinska na Triglav, na rakúsky Grosslockner a na ďalšie vrcholy, ktoré sme nevedeli identifikovať. Keď po približne hodine pominul najväčší nápor turistov, vydali sme sa späť dole. Pod skalou sme si vyzdvihli batoh, ktorý sme si tam odložili, opäť nazuli mačky, naviazali sa, a zišli dole. Mimochodom, keď dvaja miestni turisti, ktorí mali evidentne v pláne pokračovať zo skaly dole ľadovcom zbadali, ako sa viažeme a obúvame si mačky, inšpirovali sa a zaistili sa tiež.
Cestu po ľadovci som túžila mať čo najrýchlejšie za sebou, pretože sneh sa poobede dosť topil a všetky praskliny pôsobili hrozivejšie. Popri vychodenej stope od turistov vznikali sem-tam šľapaje, ktoré končili v nedozernej tme kdesi hlboko v trhline. Po všetkých tých hrôzostrašných videách a fotkách ľadovcových trhlín, ktoré som videla kolovať po internete, je ľadovec niečo, pred čím mám skutočný rešpekt, hoci európske ľadovce sa s tými himalájskymi nedajú ani porovnať.
Samotný ľadovec bol popraskaný omnoho viac, než zavčas rána. Keď sa doň popoludní oprie slnko, cítiť ako sa topí.
Keď sme si na chate Simony Hutte užívali západ slnka a rekapitulovali prežitý deň, sľúbili sme si, že sa sem raz vrátime — aj s deťmi. Hádam tu ten ľadovec ešte bude…aj keď pri znepokojivej rýchlosti klimatických zmien…ktovie…?
Vy však môžete skúsiť zdolať Dachstein už teraz. Sezóna je na to ešte ako stvorená, je to skutočne nenáročná ľadovcová turistika, len fakt nezabudnite na vhodnú výstroj. Ak sa chcete inšpirovať tým, čo by vám zo sebou rozhodne nemalo chýbať, inšpirujte sa našimi článkami na blogu.
Koľko nám to celé trvalo?
Výstup na Dachstein nám zabral tri dni. Prvý deň sme sa presunuli do chaty Simony Hutte, druhý deň sme strávili ľadovcovou túrou a na tretí deň sme z chaty zišli k lanovke, lanovkou do dediny k autu a 4 hodiny sa vracali autom domov na Slovensko.
Čo sa týka samotného časovania výstupu: podľa oficiálnych informácií to z chaty Simony Hutte trvá na vrchol 3 až 3,5 hodiny, pričom tieto údaje sú reálne. Horná feratová pasáž trvá približne pol hodiny čistého času hore a rovnako aj dole. Cesta dole po ľadovci trvá citeľne menej. My sme vyrazili hore na ľadovec o siedmej ráno a vrátili sme sa približne o šiestej podvečer, pretože počasie bolo nádherne letné a teplé, takže sme sa vôbec neponáhľali a užili sme si čas vonku.
